Best friend to death-13.časť

"To je tvoje??" opýtala som sa so záujmom.
" No jasné koho ineho" zasmial sa.
" Tak napríklad otcove??"
" Nie s otcom som nerozprával už tri roky. " úsmev mu zmizol z tváre "Je to komplikované. "
Naznačil, že sa o tom nechce rozprávať ale ja som sa aj tak spýtala: "A čo sa stalo?"
" Mali sme určité nezhody v názoroch ak to môžem tak nazvať. " " Aha a on tiež býva v Londýne? "
" Nie nie on býva v Škótsku."
" A tvoja mama? Žije s ním?"
" Áno majú podľa nej krásne ukážkové 30 ročné manželstvo. " odfrkol si.
" Tvári sa akoby nevedela o tých jeho milenkách. Je jasné, že uňho v kancelárii s tými vyperoxidovanymi štetkami s väčším výtrihom ako Pamela Anderson asi nehrajú žolíka. Ale ona s tým nic nerobí a tvári sa akoby nič " zamračil sa.
Chvíľu sme ostali v tichosti tak som sa rozhodla zmeniť tému.
"Ako si sa dnes mal? " vytreskla som prvú blbosť čo mi napadla.
Úškrnul sa, pravdepodobne si všimol moju veľmi nenápadnú snahu o zmenu témy.
" Fajn a ty?? Ako škola? "
"noooo tak ujde to a ty?? " prednedávnom som sa dozvedela že študuje na vysokej architektúru.
Ja na budúci rok tiež idem tam ale na odbor interiérový dizajn. Vždy som to chcela študovať. Je to taký môj menší sen.
Zastavili sme pred menšou kaviarňou. Boli sme v okrajovej časti Londýna.
" Tak prvá zástavka café de la Mer,
majú tu najlepšie capuccino v meste, ver mi. " žmurkol na mňa a potiahol ma za ruku smerom dnu.
" Bonjour Jean " slušne s pozdravil.
" Bonjour  čo si dáte?? " začal na nás starší pán za pokladňou po francúzsky. Andy nevedel že som rodená francúzka a preto sa nadýchol aby mi to preložil ale ja som mu ani nedala šancu a hneď som sa obrátila na toho milého pána.
" Bonjour monsieur, deux capuccinos s'il vous -plaît. " ( mám krásnu francúzštinu ja viem :D , ak je tam niečo zle tak to odignorujte a zasmejte sa v tichosti na mojej sprostosti ;) :D )     vychrlila som naňho behom 2 sekúnd a milo sa usmiala. Andy len vyvaľoval oči. Ujo si to asi všimol a ten sa len zasmial. Ja som len pokrčila plecami a povedala akoby len tak mimochodom:
" No čo, žila som do svojich sedemnástich v Paríži. " ztiahla som ešte aj s Parížskym prízvukom.
" Je to počuť" smial sa ujo, " ale ako vidím tuto Andy o tom nevedel.
" Poznáte sa?" spýtala som sa .
Pre zmenu mi odpovedal Andy:
" Tuto Jean je môj strýko,  chodím sem už od malička"
" Naozaj? A viete po anglicky?" otočila som sa s otázkou na Jeana.
" Iba trošku, radšej rozprávam našou krásnou francúzštinou. " žmurkol na mňa.
" Vlastne on ma naučil po francúzsky"informoval ma Andy.
" Tak to je super. My by sme už mali ísť, blokujeme vám tu pokladňu." usmiala som sa naňho.
" Ale určite znovu čoskoro prídeme" povedala som.
" Budeme tu, či ideme inde?? " spýtala som sa môjho dnešného sprievodcu.
" Môžme si tu chvíľu posedieť je tu príjemne, vždy som tu rád, je tu taký pokoj ale ako chceš. "
" Ja len súhlasím je to tu čarovné, má to tu svoju atmosféru , dodáva mi to pocit domova" usmiala som sa .  Posadili sme sa do zadnej časti kde nikto nebol a mali tam súkromie.
" Tak nevedel som že pochádzaš z Paríža. " otočil sa na mňa s otázkou v očiach.
Tak som mu porozprávala o svojom živote v Paríži, o svojich bývalých kamarátoch až som sa dostala k nehode rodičov. Je to jedna z mála tém, o ktorých sa mi naozaj ťažko rozpráva. Dokonca mi vyšlo aj zopár sĺz ktoré mi Andy jedným pohybom zotrel. Ale akosi to na mňa doľahlo a potrebovala som to dostať von. Navrhla sa mi hrča v hrdle, tak som iba zašomrala,že idem na toalety a zavrela sa tam. Potrebovala som to predýchať. Toto sa mi občas stávalo keď som na nich myslela. Nemali sme zrovna najlepší vzťah ale predsa len, boli to moji rodičia. Opláchla som ai ruky a hodila na seba rýchly pohľad. Trochu som si upravila vlasy a bolo to v pohode. Vďaka bohu za kvalitný makeup, ktorý mu vydrží celý deň. Ešte som sa zopárkrát poriadne nadýchla a vyšla z toaliet. Za dverami ma čakal Andy. Úprimne, nečakala som to. Ale bola som rada. Hodil po mne rýchly pohľad, asi kontroloval, či som okej. Trošku sa zamračil a následne mi venoval veľké objatie, ďalšie prekvapenie, ale ked som sa prebrala zo šoku, objatie som mu opätovala. Jemne ma hladil po chrbte a ja som si položila hlavu na jeho rameno.
"I'm so sorry. " zašepkal mi do ucha.
"To je v poriadku, len vieš, ťažko sa o tom rozpráva, ešte to nieje ani rok. " mierne som nadvihla kútiky úst.
" Tak ideme ďalej?? " spýtala som sa.
" Jasné len ešte skočíme zaplatiť k Jeanovi. " usmial sa na mňa tým neodolateľným úsmevom číslo 6.
Po tomto rozhovore už vie o mne všetko. Mám pocit že nás to ešte viac zblížilo. Potiahol  ma za ruku smerom k nášmu stolu. Čakala  som že mi ju pustí, ale on ma stále pevne, aj ked veľmi jemne držal. Ja som sa len pousmiala a nekomentovala to. Vrátili sme sa k stolu kde sme si pobrali svoje veci a vybrali sa k pokladni.
" Ste veľmi pekný pár viete o tom??" poznamenal len tak Jean ked Andy aj napriek mojím protestom zaplatil. Obaja sme sa na seba uškrnuli.
" Ujo my ale nie sme pár. " zasmiala som sa.
"sme len veľmi dobrí priatelia. "
" zatiaľ " zašomral si popod nos. Asi  si myslel že sme to nepočuli.
" No na ako dlho, však to medzi vami iskrí ako New York na Silvestra. " zasmial sa na svojom vtipe. Ja som sa len pousmiala a sklopila pohľad. Keby len tak vedel, že mne by to vôbec nevadilo ak by sme boli spolu. Pozrela som sa na Andyho, ako na to zareagoval.Ten  na mňa žmurkol, keď zachytil môj pohľad. Nevedela som ako si to vysvetliť tak som to radšej neriešila. Možno si hovoríte, preboha čo všetko tak rieši , ale ja sa musím priznať, ešte som nemala taký vážnejší vzťah. Iba nejaké úlety ale to nerátam. Takže prosím vás ospravedlňte moje neskúsené city a hormóny. A o tom, že som ešte panna tiež radšej pomlčím.
" Môžme ísť? " spýtal sa. Asi som bola moc dlho ticho, kým som viedla tieto moje myšlienkové pochody.
" Jasné" žiarivo som sa naňho usmiala .
Vyšli sme pred budovu.
"Chcel by som ti ukázať jedno miesto, kam rád chodím ked som tu, je to neďaleko. "
" Okej, budem len rada. " Tak sme vykročili, a vybrali sa po chodníku. Ja som sa mierne začervenala, keď som si všimla naše spojené ruky a dúfala, že si to nevšimol. Ale on sa mierne úškrnul, čo mi prezradilo, že všimol. Ja som len sklopila pohľad (opäť) . On mi ako odpoveď stisol mierne ruku, čo som zobrala ako, že sa nemám hanbiť. Páčila sa mi táto naša neverbálna komunikácia. Ako sme tak kráčali v tichosti, zrazu z neho vypadlo:
" Máš priatela??"  a pozrel na mňa s otázkou v očiach.

Tak dnes zas dlhšia. Koľkí z vás tiež neveria že je časť dva dni po sebe ? :D ale nezvykajte si, neviem ako to budem stíhať :P každopádne táto časť je divna nemyslite?? zanechajte koment ak chcete zabezpečiť autorke 10 minút nekonečného šťastia :D
Love you all <3 Sunny :*